Šťastná rodina. Slovné spojenie, ktoré v sebe skrýva lásku, domov, porozumenie. Je ale každá rodina šťastná? Aká je vlastne tá pravá, ideálna rodina? Tá, v ktorej je otec aj matka doma ešte pred šiestou, ale neprehovoria spolu ani slovo? Tá, v ktorej si rodičia myslia, že ich lásku nahradí dieťaťu hŕba hračiek, nové šaty a peniaze?


Nie, v tom nespočíva harmónia domova. Aj keď je dobré, keď si rodičia uvedomujú, kde je ich miesto a že dieťa treba hmotne zabezpečiť, no to nie je všetko. Veď malý človiečik často nechce nič iné, iba aby sa s ním oco, mama pohrali, keď prídu domov, pochválili jeho kresbu, pohladili po strapatej hlave a dali pusu na čielko.
Rodinu nedrží pokope iba láska. Je dôležitá, ale bez porozumenia by to asi nešlo. Niekedy sa prihlásia problémy a vtedy si rodičia musia veci vydiskutovať, porozumieť znova jeden druhému, nájsť kompromis na riešenie situácie.
Aj dôvera zohráva veľkú úlohu. Medzi deťmi a rodičmi, a aj medzi samotnými rodičmi musí byť. Dôverovať jeden druhému je krásne, a mať niečiu dôveru je ešte krajšie. Preto je dôležité pochopiť cudzie problémy, vedieť poradiť, pomôcť.
Všetky rodiny majú mnohé kladné, často aj záporné vlastnosti. Jedným z ničivých faktorov je nechápavosť. Nepochopenie ničí dôveru, narúša rodinné vzťahy. Na začiatku sa dospelí nezhodnú v maličkostiach, z ktorých sú neskôr veľké veci. Začínajú sa hádky, ktoré sa množia, vrcholia, až dorastú v nenávisť a nevraživosť. Výsledkom tohto celkového kolotoča hádok a výčitiek je trápenie celej rodiny, deti nevynímajúc. Ako posledný úder prichádza rozvod. Vtedy si dieťa, ak sa zisťuje jeho názor, nevie vybrať, s kým chce zostať. Veď má predsa oboch veľmi rado. Chce ich obidvoch vedľa seba. Nielen na sviatok, krátku chvíľu.
Čo teda robiť, aby dnešné rodiny tak nedopadli? Sama neviem. Možno by sme mali byť k sebe v rodinách viac otvorení a chápavejší. Mali by sme sa snažiť preniesť cez zlé veci, pomôcť, aj keď sa nám vždy práve nechce. Potom snáď táto moderná „choroba“ nepostihne toľko našich rodín.

Jana Viteková, 9.C

Šťastná rodina

Všeobecne známa formulka, ktorá predstavuje pre rôznych ľudí rôzne hodnoty. Zaužívaná predstava o šťastnej rodine je v dnešnej dobe hlavne o hmotnom zabezpečení. Táto snobská horúčka vypukla ako epidémia a vyplavuje na povrch všetky negatívne ľudské vlastnosti, ako sú závisť, lakomstvo, bezohľadnosť a pýchu. Jednotlivec pachtiaci po bohatstve nepozná hranice a je ochotný obetovať kvôli nemu aj život iných, len aby pretromfol ďalšieho mamonára. V týchto rodinách málokedy sídli šťastie. Nie je to núdza, čo ich rozvracia, no ani nedostatok prostriedkov nemôže vytvoriť teplo šťastného domova. Niekde medzi týmito dvomi extrémami je oblasť, kde možno nájsť šťastné rodiny. Istota rodinného zázemia, láskavo správanie rodičov k deťom i k sebe navzájom doplnené dobrým zdravím vytvára idylu rodinného šťastia. Sú však aj ľudské bytosti, pre ktoré už len názov šťastná rodina je vzdialenou utópiou, a preto často nedosiahnuteľnou. Ide o deti z detských domovov. Sú to často siroty žijúcich rodičov.
Na záver otázka: Aká je vlastne šťastná rodina a čo je to šťastie? Je to skutočnosť alebo abstrakcia?

Daniel Rakús, 9.A

Moja rodina

Moja rodina je taká vyčerpávajúca, šťastná, normálna, aspoň podľa maminky, dá sa to s nami vydržať, i keď treba na nás veľa energie Neveríte? Čítajte!
Vlani v lete u nás zazvonil telefón a sestričky oznámili, že o pol hodiny sú u nás, ide sa na jazero. Maminka rýchlo nabalila veci do tašiek a v dohovorený čas sme už stáli na ulici. Sestry prišli výnimočne na čas, ony totiž vždy meškajú.
Naložili sme tašky do auta a už aj sme štartovali na jazero. Za volantom sedela naša Karinka, vedľa nej nás tati a vzadu sestra Erika, moja maminka a moja osoba. Tati, stará šofér, celou cestou radil, ako jazdiť, na čo dbať, až to Karinku naštvalo, zastala a opýtala sa vážne tatina, či vie, kto sedí za volantom.
Pri jazere to nebolo o nič lepšie. Erika chcela na slnko, tati na chládok, ja do vody, Karinka auto zaparkovať a maminka ovešaná taškami len stála a čakala. Naraz sme mali všetci po nálade, aspoň na chvíľu, lebo potom bol tati hladný, Karinka smädná, Erika nenašla chipsy a ja som nemal stoličku. Keď sa aj to s maminou pomocou urovnalo, chvíľu bol kľud, a potom bol zas tati hladný, Erika smädná, Karinka mala mokré topánky a ja som nechcel z vody.
Ešteže sa každý deň raz skončí! S touto myšlienkou si ľahla v tento deň naša maminka.

Dávid Hochmut, 6.A

Rodina

V mestách aj dedinách,
žijú ľudia v rodinách.
Sú v nej mama, otec, deti,
s láskou im spoločný čas letí.

Svoje miesto má v nej každý,
jeden druhého si váži.
V dobrom aj zlom držia spolu,
spoločne si sadnú k stolu.

Po čase sa to však zmení,
dcéra sa vydá, syn ožení.
Majú svoj cieľ jediný,
a to vlastné rodiny.

Tak to chodí od počiatku,
všetci majú otca, matku.
Ďakujeme Bohu,
že môžeme byť spolu.

Martina Mareková, 9.D

Rodina

Ráno slniečko zasvieti,
mamka sa usmeje na deti.
Uvarí im čajíček,
zvolá : „Dobré ráno! Budíček!“

Deti skáču z postelí
a tešia sa do školy.
Otecko sa pýta mamy:
„Kedy prídu naše deti?“
Mamka obed chystá,
bude chutný, som si istá.
Koniec školy – zvoní,
budeme mať prívarok zemiakový.

Deti bežia, utekajú,
po schodoch sa vyzliekajú.
„Už sme doma, mamka milá,
čože si nám pripravila?“
„Ako bolo, deti, v škole,
čo ste mali zase nové?“

„Ale, mami, celkom nič,
na telesnej práskal bič.“
Babka, kričí: „Prídi k nám,
pozrieme si Uragán.“
Už je večer, to je škoda,
ráno nás zas čaká škola.

Patrícia Strigačová, 5A

Moja rodina

Vo svete je ľudí,
ktorí sa o nás starajú.
Otec a mama
v mojom srdci najcennejší sú.

Život mi dali,
za ktorý im vďačím.
Preto ich poslúcham,
pomáham a prijímam ich rady.

Snažím sa byť dobrý,
za všetko, čo mi dali
za prejavy lásky
som im veľmi vďačný.

Mám aj staršieho brata,
ktorému tiež za rady vďačím,
a mladšiu sestru,
ktorej zas ja radím.

Ďakujem Ti Bože,
Za rodinu moju,
aby sme dlho žili
a všetci boli spolu.

Marek Benko, 5 A

Moja rodina

Rodina je to najhlavnejšie. Je to ako jeden spolok ľudí, ktorí sa majú radi a ochraňujú sa. Aj moja rodina je taká.
Moji rodičia sú rozvedení, ale mám ich oboch veľmi rada. Ja žijem so svojou maminkou a s jej priateľom. Môj ocino býva inde so svojou druhou ženou a s mojou nevlastnou sestrou. Má dva a pol roka a volá sa Laura. Je veľmi zlatá. Ja by som sa s ňou chcela stretávať viac, lebo sa vidíme len na Vianoce a cez iné sviatky. Ja si nerozumiem s ocinovou manželkou tak dobre.
A teraz sa vrátim k mojej takzvanej bližšej rodine. Moja mamina je najlepšia na svete, aj keď sa niekedy na mňa hnevá. Ale to sa asi každej mame stáva. Je moja ochrankyňa. Mám ju najradšej. Moja rodina je naj, inú by som ani nikdy nechcela. Starajú sa o mňa, kupujú mi oblečenie, živia ma, vychovávajú ... Láska v rodine je veľmi dôležitá. Aký by bol svet bez lásky? Bol by to chaos!

Moja mamina pre mňa urobila najviac: veď ona ma priviedla na svet starala sa o mňa od útleho veku, aj keď sme boli v úzkych, a hlavne ma ľúbila a ľúbi stále. Aj keď moja rodina nie je úplná, hlavné je, že sa všetci ľúbime.
Ja si myslím, že by som sa mohla polepšiť a udobriť sa s tými, s ktorými som pohádaná. Veď Boh nás stvoril na to, aby sme robili dobré skutky a pomáhali nevinným, bezmocným a chorým ľuďom.
Ďakujem Pánu Bohu, že moju rodinu ochraňuje a dáva na ňu pozor.
Kto túto úvahu bude čítať, nech sa zamyslí, či nie je s niekým pohádaný a ak je, nech sa to pokúsi napraviť.
A dávajte si pozor, lebo keď sa pohádate s rodinou, tak vás už nemusia prijať späť.

Linda Farkašová, 7.A

Rodinný výlet do Francúzska

Volám sa Lucia. Moju rodinu tvorí: mamička, otecko a mladší braček.

Jedného dňa prišiel ocko domov a mal na tvári široký úsmev. Vyzeralo to, že má pre nás prekvapko. Aké? Povedal nám vetu: „Ideme do Francúzska!!!“ Vybuchli sme radosťou! Musela som sa spýtať bračeka, či sa mi nesníva. Ostošesť sme sa začali baliť. Odcestovať sme mali už čoskoro. Zavčas ráno sme vstávali a išli na autobusovú zastávku.

Cestovali sme v luxusnom autobuse. Ja som si sadla vedľa bračeka ocko vedľa maminky. Aj tak sme sa cez celú cestu ustavične presádzali. V Bratislave sme sa zastavili pre našu sprievodkyňu, ktorá bola veľmi mladá. Mala nám rozprávať veľa zaujímavostí. Keď sme prechádzali Rakúskom, zastavili sme sa tam. Všetky domy boli špicaté. V Taliansku nám šofér pustil video. Medzitým sme prešli cez päťdesiat tunelov, rôznych vzdialeností. Ja som sa pozerala oknom. Všade svietili svetlá. Maminka mi povedala, že v tomto štáte už bola. A ukázala mi more. Po prvýkrát som videla more. Bolo široké. Keď maminka dopovedala posledné slovo, zaspala. Pod sedadlami bola kabinka. Tam šoféri spali. Ráno sme sa zobudili v našom cieli. Dorazili sme o dva dni. Prišli sme do nášho strediska. Začali sme sa vybaľovať. Poobzerali sme sa po karavanoch. Vzadu sme videli more. Skočili sme doň. Bolo studené a hlavne slané. Br!!! Každý deň sme chodili na pláž! Maminka si dávala stále rannú rozcvičku. Cviky vymýšľal ujo, ktorý mal každý deň iné oblečenie. Raz bol prezlečený za dievča, inokedy mal snehule. Vybrali sme sa do Monaka a St. Tropez. V Monaku nám rodičia kúpili extra korčule. V St. Tropez sme videli: strom, ktorý mal tri diery, krásne obrazy, plno lodiek, policajnú stanicu. A zmrzlinu sme si vypýtali po nemecky. Posledný deň sme išli do Aquaparku! Braček keď videl bazén, hneď doň skočil, ani si nevšimol nápis „2 m voda“. Okamžite som za ním skočila. Našťastie ho zachránil môj ocko. Ocko mal úlohu zachrániť mňa a môjho bračeka a hlavne svoje okuliare, ktoré mu padli na dno bazénu. Ja som sa stále vozila na tobogánoch, ktoré išli cez strašidelné jaskyne. Večer, bol to posledný deň nášho výletu, sme sa všetci zišli pred karavanmi. Vedúci zájazdu nám ponúkol špecialitu Francúzska. Hádajte čo! Slimáky poliate zelenou šťavou. Ja som si ho dala pred ústa a tajne som ho pustila na zem. Ostatní si dávali dupľu. Bola som šťastná, že ma moji rodičia zobrali na krásnu dovolenku. Spoznala som veľa ľudí, mala som veľa kamarátov, prihovárala som sa Francúzom a videla som veľký kus krásy nášho malého sveta. Túto dovolenku si nemôže dovoliť každé dieťa, a preto by som povedala:
Keby sa len trošku dalo, vliala by som štipku svojho šťastia do každého smutného detského srdiečka a do ľahostajných očí ich rodičov pridala láskavosť tých mojich. Aby každé dieťa pocítilo rodičovskú lásku, pohladenie a nehu, aby si mohlo s úsmevom povedať: „Moji rodičia ma naozaj skvele pripravili do života, dali mi všetko. Naučili ma prijímať a byť štedrou. Naučili ma, ako nájsť ten správny smer!“
Za všetko im veľmi pekne ďakujem!!!

Lucia Tilandyová, 4.B

Dotazník o rodine

1. Čo si na rodine najviac ceníš?

2. Čím prispievaš k rodinnej pohode?

3. Rád tráviš čas s rodičmi?

4. Do akej skupiny by si zaradil svojich rodičov?
      a) zaujímajú sa o všetko čo robím
      b) nezaujímajú sa o to, čo robím

5. Rád sa rozprávaš o svojich pocitoch so svojimi rodičmi?

6. Zdôveruješ sa rodičom so svojimi problémami?

7. Keby si si musel vybrať medzi mamou a otcom, koho by si si vybral?
     a) mamu
     b) otca
     c) ani jedného, najradšej by som bol sám
     d) nemôžem si vybrať, potrebujem ich oboch

8. Aká by mala byť podľa teba šťastná rodina?

9. Pokús sa napísať, čo rozdeľuje rodinu?

10. Plánuješ si aj ty v budúcnosti založiť rodinu?

Rodina

Ako mi je dobre, len si tu tak ležím a nič nerobím. Ktovie, čo ma čaká vonku... Počula som, ako sa mama s otcom rozprávajú. Vravela, že o pár dní mám prísť na svet. Ako to tam asi vyzerá? Teším sa, kedy ich konečne uvidím...
Prešlo pár dní. Už ma to tu naozaj nebaví! Áááá. Vidím svetlo. A som vonku. Berú ma domov. Celkom sa mi tu páči...
Už mám dva roky. Človek by ani nepovedal, ako ten čas letí... Mama odišla zas do nemocnice. Keď sa vrátila, držala v rukách malé bábätko. Ale ja som aj tak krajšia. Rodičia ku mne nie sú spravodliví, pretože väčšinu času trávia „obskakovaním“ môjho brata. Čo na ňom vidia?
Postupne som si naňho zvykla. Hrávali sme sa spolu... Ako roky ubiehali, rástla som a mnohým veciam som začala rozumieť. Teraz, keď sa tak obzriem do minulosti, musím povedať, že by mi moje krásne detstvo mohli mnohí závidieť. Keď som začala chodiť do školy, našla som si tam dobrú kamarátku. Rozprávala mi, ako sa jej rodičia stále hádajú. Vraj ju ocko zbil. Nechápala som to. Veď rodičia by mali svoje deti ľúbiť. Párkrát sa stane, že aj moji rodičia sa pohádajú, ale nechcela by som zažiť to, čo zažila ona. Snažila som sa jej pomôcť a tak som to povedala mame a ockovi. Vysvetlili mi, že aj také veci sa stávajú v každodennom živote. Odvtedy som prestala byť naivným dievčatkom a pochopila som dôležitosť vzťahov medzi mnou a mojou rodinou.
Ubehlo už mnoho rokov. Čakajú ma prijímačky na strednú školu. Obávam sa, či ich zvládnem. Viem však, na koho sa môžem spoľahnúť.
Rodina je pre každého veľmi dôležitá. Bez tých, na ktorých nám záleží a ktorých ľúbime, by sme neboli nikým. Nemali by sme sa komu zdôveriť so svojimi problémami, nemal by nám kto podržať v trápení a život by sa stal len nezmyselným utrpením.

Monika Haganová, 9.A

Modlitba za ocka

Čo k sviatku ockovi,
čo mu len nachystám?
Šepnem mu do uška:
Ocko môj, rád ťa mám.

Prosím Ťa, Ježiško,
pred zlým nám ocka chráň,
v ťažkostiach pri ňom stoj,
lásku nám jeho bráň.

Ladislav Barák, 8.B